Po tom čo som stála na pôde banánovej plantáže spoločností, ktoré vyvážajú aj do Európy a verila, že práškovacie lietadlo dnes nad nami ešte neletelo, si pri nákupe doma na Slovensku dvakrát rozmyslím či si namiesto banánu nepôjdem zobrať jablko do babkinej pivnice. A tu je zopár dôvodov, ktoré som počas môjho výletu v Sarapiquí zozbierala a verím, že vám pomôžu vytvoriť si názor na kultúru jedla a globalizácie vo vzťahu k tomuto jednoduchému príkladu akým banán je.
Pre to aby sme ho videli na pulte obchodných reťazcov banán musí:
a, pochádzať z modifikovaného banánovníka
Pri banánovníkoch sa modifikuje ich veľkosť. Originálny banánovník dorastá do výšky až štyroch metrov. To znamená, že pri zbere sem-tam nejaký trs spadne na zem. To sa ale pri dnešnej miere vývozu banánov nesmie stať. Jeden malý „škrabanec“ a banán bude vyradený – neprežil by cestu. Preto sú materské rastliny „umelo“ zmenšené aby sa predišlo pádom.
b, spĺňať normy firiem ako Chiquita alebo Doll pre vývoz banánov
Banány musia mať štandardnú veľkosť (delené na tri veľkostné kategórie) aby sa presne vmestili do debničky. Okrem veľkosti musí banán obsahovať štandardné množstvo cukru. Ak sa s úrodou stane niečo nepredvídané banány nesmú ísť na vývoz. Miesto toho sú použité na výrobu kostarickej detskej výživy.
c, byť umytý v chlórovom kokteile
Keby boli banány prevážané vo svojom prirodzenom stave bol by na nich hmyz a ostatky agresívneho hnojiva. To by avšak nebolo vhodné pre oči „európskeho spotrebiteľa“ a preto je pred cestou vyumývaný v chlórovom roztoku.
d, byť obalený v plastovom vrecku napustenom pesticídmi
Počas dozrievania sú netopiere najväčšími škodcami na banánovej plantáži. Aby si boli pestovatelia istí, že banány nebudú poškodené, jednotlivé trsy sú zabalené do plastových vriec. Tie sú avšak napustené pesticídmi až do takej miery, že keď sú nimi trsy obaľované, plantážnici musia mať v rámci svojho zdravia musia oblečený skafander podobný tým, ktoré sa používajú pri chemickom úniku (chránené musia byť hlavne ruky a tvár)
e, pokúsiť sa spraviť lokálnu komunitu závislou od exportu banánov
Kostarické Sarapiquí je skoro úplne závislé od produkcie banánov. Pracovníci sú zamestnaní len sezónne čo prispieva k nezamestnanosti. Tým, že títo ovocinársky giganti ponúkajú často nevzdelaným lokálnym pestovateľom možnosť pestovať ich vlastné banány pokiaľ im budú poskytnuté modifikované rastliny a pesticídy im odopierajú možnosť rozhodnúť sa či ich pôda bude ešte niekedy použitá na zdravé pestovanie niečoho iného.
f, ničia veľkú časť biologickej rozmanitosti
Sarapiquí sa nachádza v Stredoamerickom biologickom koridore, časťou Strednej Ameriky, ktorá disponuje vysokým percentom svetovej biologickej rozmanitosti a preto by mala byť(a nie vždy je) chránená. Mnoho vlastníkov využíva voľnosť kostarickej legislatívy, ktorá definuje ochranu pôdy ako pozastavenie poľnohospodárskej činnosti na 5 rokov sprevádzaných s relevantným biologickým výskumom.
A keď banán splní všetky tieto požiadavky je pripravený na cestu na európske pulty kde nad nimi my ohrnieme naše nosy lebo sú trochu zhnednuté, ale nakoniec ich aj tak kúpime „zo dvanásť“. V tomto príspevku som nechcela kázať z pozície ekológa ani naturalistu, ale zdieľať svoje zdesenie z pohľadu presne takého istého nakupujúceho ako ste vy pretože verím, že slovenská spoločnosť si zaslúži počuť aj o niečom inom ako o „zelenom mäse“ z Tesca.
Ja som doteraz tiež s radosťou nakupovala banány a dokonca som si v detstve robila žarty s tých nálepiek, na ktorých bolo napísané Chiquita alebo Doll. Tieto nápisy pre mňa od teraz predstavujú už len jazvy zberačov, ktorí pred desiatimi rokmi ešte nepoužívali ochranné rukavice a ich pokožka bola spálená chemikáliami. Nechcem tým navrhovať aby ste pri nákupe banánov mysleli na utrpenie zberačov. Keď budete nabudúce vkladať do košíka akúkoľvek potravinu „vygooglite“ si v akom kontexte bola vyprodukovaná. Okrem toho že budete dbať na to čo vkladáte do úst sa možno aj niečo nové naučíte. A možno to niečo zmení spoločnosť k lepšiemu.