Keďže cieľom nie je meniť, budem teda opisovať postrehy. To ma v podstate celkom baví len tak odsudzovať všetko čo sa okolo mňa deje. Len tak, hlavne trochu cynicky.
Cez vianočné prázdniny som čítala, ani nie veľa, ani nie klasiku, ani nie to čo som si zopár rokov zapisovala do zoznamu kníh, ktoré prečítať chcem. Teraz po dvoch mesiacoch som sa zamyslela nad výberom mojich troch kníh a našla zaujímavú paralelu.
Ako prvú som si prečítala oranžovú knihu autora cynickej obludy - Tekvicový prívarok pre dušu. Bola mi poradená, že vraj sa mi jej humor bude páčiť. A veruže hej, ostrý, bez súcitu, no sofistikovaný(áno na začiatku som bola trochu zarmútená tým, že niekto odo mňa očakával, že sa mi tento typ humoru bude páčiť). Rado Ondřejíček ma neraz donútil smiať sa vo vlaku nahlas (čo sa dokonca ani v takej triede akou je IC nehodí) a facepalmujúceho (používá se pro vyjádření frustrace nad něčí hloupostí, a našla si svou cestu v různých podobách jako reakce na různá selhání[1]) jednorožca som si dokonca nalepila nad písací stôl lebo tento cynik sa stal mojím hrdinom.
Ako druhú som čítala autobiografické Hvoreckého Spamäti. Obálka pekná, autor na fotke pôsobil ako usmiaty a dobrosrdečný pohoďák. Čítam o detstve, všetko milé a dobrosrdečné ako sa patrí, očakávania sa vyplnili - zharmonizujem si moje ja, ktoré bolo prepchaté cynizmom z predchádzajúceho diela. Ale prišla som do časti, ktorá rozprávala o dospievaní a už sme išli, vzory a obrazy sa posúvali rýchlejšie, v knihe bol naraz vyjadrený názor na svet, na spoločnosť. Umelecky spracované, no stále jemne arogantné komentáre sa pozvoľna striedali s alternatívnymi riešeniami.
Tretia bola prvotina slávneho-to prispievateľa do slovenských vôd blogových Sama Marca. Pekný príbeh o tom potom, ale spôsob akým chalan opisoval sa mi tiež nezdal najsrdečnejší. „Mrské" pointy, ktorými bavil divákov zosmiešňovali to, v čo veľa ľudí asi verí - lásku, dôveru, pravdu a spravodlivosť , no robili to tak, že to z príbehu vôbec nevyčnievalo. Zdalo sa mi to prirodzené pre ľudské tvory.
A tu sa konečne dostávame k pointe. Čo sa stalo s kultúrou a spoločnosťou keď z každého okna, okienka, obloku alebo vrát vykúka cynizmus? Bolo to tak vždy a ja som si to nikdy nevšimla alebo je to nedávne? Nemám z toho strach, cynické texty ma naopak bavia ešte o niečo viac ako tie hlboko morálne. A aby som teda nakoniec nič v spoločnosti nemenila, lebo to je cieľom tohto textu chcem len povedať, že cynizmus je fajn pokiaľ je vtipný, lebo na Slovensku je to v podstate istý druh sebaobrany. A za tú ťa nemá, pokiaľ v rámci nej nikomu vedome neubližuješ, ani podľa platnej legislatívy Slovenskej Republiky, nikto právo stíhať.
[1] http://technet.idnes.cz/internetove-memy-0z1-/sw_internet.aspx?c=A120815_190010_sw_internet_pka
